Želaj si niečo

Slovník pojmov/nové pojmy:

Slnko je centrálne a najväčšie teleso slnečnej sústavy. Je to hviezda, okolo ktorej obieha osem planét.

Mesiace sú prirodzené satelity, ktoré obiehajú okolo väčšiny hlavných planét (okrem Merkúra a Venuše).

Kométy sú zaujímavé telesá slnečnej sústavy. Okolo Slnka obiehajú po veľmi pretiahnutých elipsách.

Meteroid je relatívne malý úlomok, súčasť meteoroidu. Pri vstupe do zemskej atmosféry sa pozoruje svetelný jav a následná ionizácia vzdušných častíc. Tento jav sa nazýva meteor alebo padajúca hviezda. Ak sa niektorá časť meteoroidu udrží až na povrchu Zeme, nazýva sa meteorit.

Vesmír a jeho vývoj

Vesmír je obrovské a zložité miesto. Je to celok, ktorý obsahuje všetko, čo existuje – všetky hviezdy, galaxie, planéty, kométy, asteroidy, prach a plyn. Vesmír sa začal formovať približne pred 13,8 miliardami rokov a odvtedy sa rozpína a mení svoju štruktúru. Veda nám umožňuje lepšie pochopiť vesmír, ale stále sa učíme nové veci a mnohé záhady zostávajú nevysvetlené.

Existuje mnoho teórií o tom, ako vesmír vznikol a čo sa s ním stane v budúcnosti. Podľa teórie veľkého tresku začal vesmír vznikať v dôsledku veľkého tresku, keď sa všetky hmotné objekty vo vesmíre spojili do jedného veľkého celku a potom sa rozptýlili do vesmíru. Existuje aj teória nekonečného vesmíru, podľa ktorej je vesmír nekonečný a obsahuje nekonečné množstvo galaxií a iných objektov.

Vesmír je neuveriteľne veľký a nie je možné určiť jeho presnú veľkosť, pretože sa neustále rozpína a mení. Je známe, že vo vesmíre existuje obrovské množstvo galaxií, ktoré sú od seba vzdialené miliardy a miliardy svetelných rokov. Podľa niektorých odhadov môže byť v našom známom vesmíre až 100 miliárd galaxií. Pravdepodobne existuje ešte viac galaxií, ktoré nemôžeme vidieť kvôli obmedzeniam našich pozorovacích zariadení.

Vesmír je z väčšej časti tvorený tmavou hmotou a tmavou energiou, pre ktoré ešte stále neexistuje dostatok vedeckých výskumov a zostávajú pre nás neznáme. Približne 5 % vesmíru tvorí viditeľná hmota, ktorú tvorí obrovské množstvo hmotných objektov, ako sú hviezdy, galaxie, planéty, kométy, asteroidy, prach a plyn. Tvoria ho aj nehmotné látky, ako je svetlo, rádiové vlny, gama žiarenie a kozmické žiarenie. Je veľa vecí, ktoré o nej nevieme, a veľa otázok, ktoré nás zaujímajú pri odhaľovaní jej tajomstiev. Štúdium vesmíru nám pomáha pochopiť naše miesto v ňom a uvedomiť si veľkosť prírody.

Slnečná sústava

Slnečná sústava označuje oblasť vesmíru, ktorá je pod vplyvom gravitačného poľa Slnka. Tvorí ju osem hlavných planét (vrátane Zeme), mesiace, ktoré okolo nich obiehajú, a nespočetné množstvo ďalších objektov (napr. trpasličie planéty, asteroidy, kométy). Všetky tieto objekty sú na svojej dráhe udržiavané gravitačným poľom Slnka.

Centrálnym a najväčším telesom slnečnej sústavy je Slnko. Jeho priemer je približne 109-krát väčší ako priemer Zeme a jeho hmotnosť je až 333 000-krát väčšia. Hmotnosť Slnka tvorí viac ako 99 % hmotnosti slnečnej sústavy, takže na ostatné telesá zostáva len malý zlomok. Slnko je hviezda strednej veľkosti, jeho povrchová teplota je približne 6000 °C a vo vnútri takmer 20 106 °C. Energiu získava z termojadrových reakcií. Väčšinu energie vyžaruje do vesmíru, ale len malá časť sa dostane na povrch Zeme (viditeľné svetlo – 48 %, tepelné infračervené žiarenie – 45 %, ultrafialové žiarenie – 7 %). Doba rotácie Slnka je približne 25 – 27 dní.

Planéty v slnečnej sústave sa delia na dve hlavné skupiny: vnútorné planéty Merkúr, Venuša, Zem a Mars, ktoré sú bližšie k Slnku, a vonkajšie planéty Jupiter, Saturn, Urán, Neptún, (Pluto), ktoré sú väčšie a vzdialenejšie od Slnka. Planéty sú veľké guľovité telesá, ktoré obiehajú okolo hviezd a majú dostatočnú hmotnosť na to, aby udržali iné telesá mimo svojej dráhy. Prvých päť planét (okrem Zeme) možno pozorovať voľným okom. Z hľadiska fyzikálnych vlastností rozlišujeme planéty podobné Zemi (Merkúr, Venuša, Mars) a obrie planéty (Jupiter, Saturn, Urán, Neptún). Relatívne veľkosti planét a ich dráhy sú uvedené v tabuľkách a geografických atlasoch. Štyri najvnútornejšie planéty slnečnej sústavy sú kamenné planéty – pevné gule z kameňa a kovu. Vonkajšie planéty slnečnej sústavy sú oveľa väčšie a vzdialenejšie. Všetky majú hrubú vrstvu plynnej atmosféry, ktorá obsahuje vodík aj hélium, a každá z nich má prstence a mesiace, ktoré okolo nich obiehajú.

Okrem planét obieha okolo Slnka aj veľké množstvo menších telies nazývaných asteroidy. Ich dráhy sú medzi dráhami Marsu a Jupitera. Priemer asteroidov sa pohybuje od niekoľkých metrov do niekoľkých stoviek kilometrov. Najväčší z nich je asteroid Ceres s priemerom približne 1 000 km.

Väčšina veľkých planétok má mesiace, ktoré okolo nich obiehajú. Najviac ich má Jupiter (14), Saturn (23) a Urán, zatiaľ čo Merkúr a Venuša nemajú žiadne mesiace. V slnečnej sústave je v súčasnosti zaznamenaných niekoľko stoviek mesiacov. Najviac preskúmaný je “náš” Mesiac. Keďže doba rotácie Mesiaca sa rovná jeho obežnej dobe okolo Zeme, vždy je k nám otočená tá istá pologuľa Mesiaca. Odvrátená pologuľa bola zmapovaná len nedávno pomocou snímok z vesmírnych sond. Dôležitým míľnikom vo výskume Mesiaca bolo pristátie prvej kozmickej lode s ľudskou posádkou na Mesiaci v roku 1969 v rámci amerického programu Apollo.

Kométy sú zaujímavé objekty slnečnej sústavy. Sú to malé, ale jasné telesá v slnečnej sústave, ktoré sa skladajú prevažne z ľadu, prachu a hornín. Budú stredobodom pozornosti prvej aktivity v tejto lekcii.

Obrovský priestor medzi telesami v slnečnej sústave nie je prázdny. Obsahuje množstvo malých čiastočiek prachu a plynov (najmä vodíka) – medziplanetárneho materiálu. V gravitačnom poli Zeme, Mesiaca a Slnka sa v súčasnosti pohybuje aj mnoho umelých telies, ktoré boli vypustené na obežnú dráhu. Sú to umelé družice Zeme, orbitálne stanice, vesmírne sondy, raketoplány, kozmické lode… Plnia výskumné úlohy (výskum planét, mesiacov, medziplanetárneho priestoru) aj praktické úlohy (predpoveď počasia, určovanie polohy, prenos televízneho signálu).

Halleyova kométa

Kométy sú zaujímavé objekty v slnečnej sústave. Obiehajú okolo Slnka po veľmi pretiahnutých elipsách. Majú jadro s priemerom niekoľko kilometrov a tvoria ich skupiny malých telies. V blízkosti Slnka sa z jadra uvoľňujú prachové častice a plyny, ktoré tvoria svetelnú atmosféru kométy, tzv. komu. S väčším množstvom plynových a prachových častíc vzniká žiarivý chvost kométy, ktorý môže byť dlhý až niekoľko miliónov kilometrov. Kométu a chvost obklopuje slabý plynový obal nazývaný halo. Najznámejšou kométou je Halleyova kométa s obežnou dobou 76 rokov. Naposledy bola pozorovaná v roku 1986.

Kométy majú obmedzenú životnosť. Postupne sa rozpadajú a vytvárajú meteorické spŕšky. Jednotlivé letiace meteory s veľkosťou od zrniek po veľké balvany sa v dôsledku trenia spomaľujú. Keď vstúpia do zemskej atmosféry, postupne sa zahrievajú a zjasňujú. Nastáva jav pozorovaný ako “padajúca hviezda” (meteor). Väčšina meteoritov sa vyparí do atmosféry, ale ak dopadnú na zemský povrch, nazývame ich meteority.

Zdroj: https://www.esa.int/ESA_Multimedia/Images/2016/03/Giotto_approaching_Comet_Halley

Na tejto snímke je jadro Halleyovej kométy, ktorú 13. – 14. marca 1986 zhotovila sonda Giotto. Jadro kométy vyzerá ako “zemiak” s veľkosťou asi 15 km.

Halleyova kométa je jednou z najznámejších a je možné ju pozorovať zo Zeme. Zistilo sa, že sa pravidelne vracia každých 75 – 76 rokov. Bola pozorovaná pri 29 návratoch. Prvýkrát to bolo v roku 239 pred n. l. V roku 1705 anglický astronóm Edmund Haley dokázal, že kométy pozorované v roku 1531, neskôr v roku 1607 a po tretí raz v roku 1682 neboli tri rôzne kométy, ale jedna kométa. Preto predpovedal jej návrat v roku 1758.

Pod návratom rozumieme priblíženie k Slnku na takú vzdialenosť, že slnečné lúče začnú zohrievať a roztápať zamrznutý ľad na plyn a prach. Následne kométa začala odrážať slnečné svetlo a zo Zeme často pozorujeme jej krásny chvost.

Najkratšia vzdialenosť kométy od Slnka je 88 miliónov kilometrov, jej vzdialenosť od Slnka je potom porovnateľná so vzdialenosťou Merkúra. Keď je kométa najvzdialenejšia od Slnka, je vo vzdialenosti 5,2 miliardy kilometrov.

Planéta Urán obieha okolo Slnka vo vzdialenosti približne 2,88 miliardy kilometrov.